Memphis Milano alebo revolúcia v dizajne

Autor: Lucia Trusinová | 29.10.2020 o 16:08 | Karma článku: 3,46 | Prečítané:  246x

Memphis, taliansky kultúrny fenomén 80. rokov, založil v Miláne dizajnový génius Ettore Sottsass. Hnutie, inšpirované art decom, futurizmom a popartom, ktoré prinieslo revolúciu v koncepciách bývania, má čo povedať aj dnes. 

Predstavme si rok 1980 a nábytok bláznivých tvarov pokreslených  pastelovými a neónovými farbami, geometrickými tvarmi, monochromatickými pruhmi, kruhmi a inými „gýčovými čarbanicami”. Nie, nie sme v socialistickom Československu, v ktorom sa v tom čase o širokom farebnom výbere v nábytkárstve iba snívalo (ak neberieme do úvahy červené alebo oranžové kuchynské linky zladené s rohovou sedačkou), ale na ulici San Galdino v Miláne. Tu, v dome talianskeho architekta a dizajnéra Ettora Sottsassa, sa v jeden decembrový večer zrodil kultúrny fenomén, ktorý prevrátil hore nohami dovtedajšie chápanie dizajnu. Sottsass bol v tom čase jednou z vedúcich osobností talianskeho dizajnu. Do povedomia širokej verejnosti sa dostal aj vďaka spolupráci s firmou Olivetti, pre ktorú v roku 1969 navrhol ikonický prenosný písací stroj Valentine. Červený kufrík, ktorý nesmel chýbať žiadnej modernej žene a ktorý sa o pár desaťročí stal vzorom pri navrhovaní Ipodov od Applu. Sottsassova tvorba bola charakteristická experimentovaním, živými farbami a netradičnými tvarmi; inšpiráciu hľadal v pop arte a art decu. Jeho avantgardné, rebelské ja sa v 60. rokoch minulého storočia stalo súčasťou Radical Designu, avantgardnému hnutiu zrodeného vo Florencii, ktoré svojimi šokujúcimi dizajnovými modelmi pre každodenný život vyjadrovalo otvorený nesúhlas s uniformnými povojnovými rokmi. V nasledujúcom desaťročí to bolo milánske Studio Alchimia, ktoré nadväzovalo na svojho predchodcu v kritike spoločnosti a masovej výroby; alchýmiou najrôznejších foriem, farieb a materiálov sa snažila vytvoriť nové estetické kánony, ktorých cieľom bolo prekonať myšlienku Adolfa Loosa, že ozdoba je zločinom. Sottsass však po krátkom pôsobení zo skupiny odišiel; hlavným dôvodom boli nezhody s architektom Alessandrom Mendinim, ktorý sa pri tvorbe dizajnových výrobkov sústreďoval na čisto umelecké potešenie z ich existencie, zanedbávajúc pritom ich praktické využitie.

 V túžbe realizovať niečo nové, pozval k sebe Sottsass skupinu (mladších) milánskych dizajnérov a architektov nespokojných s tým, čo sa považovalo za dobrý vkus talianskej smotánky: chladný minimalizmus sprevádzaný studenými farbami, charakteristický pre modernizmus predchádzajúcich desaťročí. Michele De Lucchi, Marco Zanini, Aldo Cibic, Matteo Thun, Martine Bedin, George Sowden a Nathalie Du Pasquier; tí všetci mali potrebu vytvoriť pre spoločnosť niečo nové. Počas prvého oficiálneho stretnutia skupiny hrala platňa Boba Dylana Blonde on Blonde; po čase si niekto všimol, že platňa sa zasekla na skladbe Stuck Inside of Mobile with the Memphis Blues Again. Vymýšľanie mena tejto novej skupiny teda (vďaka Dylanovi) veľa času nezabralo: Memfis, sídlo egyptských faraónov a Memphis v americkom štáte Tennesse: rodné mesto Elvisa Presleyho a Arethy Franklin. Ideálne meno ak chcete zmiešať vysokú kultúru s pop-kultúrou. Zaujímavosťou je, že na rozdiel od iných kultúrnych hnutí, Memphisu chýbalo akékoľvek programové vyhlásenie; na nasledujúcich stretnutiach skupiny však vznikol veľmi dlhý zoznam úloh, ktoré sa museli stihnúť, ak svoje kreácie chceli prezentovať na septembrovom Salone del Mobile (nábytkovým ekvivalentom milánskeho týždňa módy).  Na Sottsassove pozvanie sa k tomuto projektu postupne pridali aj ďalší talianski a zahraniční architekti a dizajnéri: Michael Graves, Peter Shire, Shiro Kuramata, Masanori Umeda, Arata Isozaki, Hans Hollein, Terry Jones, Javier Mariscal, Paola Navone, Luigi Serafini, Bruno Gregori, Andrea Branzi a dokonca aj Alessandro Mendini.

V septembri 1981 sa v Showroome Arc ‘74 (v tesnej blízkosti milánskeho dómu) skupine podarilo predstaviť svoju prvú kolekciu Memphis zloženú z 55 kúskov. Na výstavu Memphis, the New International Style sa v inauguračný večer prišlo pozrieť až 2 500 návštevníkov. Toto vysoké číslo bol len začiatok lavíny popularity, ktorá sa strhla na dizajnovej medzinárodnej scéne. Kolekcia bola bláznivou zmesou nábytku, keramiky, skla, lampami a inými predmetmi asymetrických (stoly s polkruhmi a trojuholníkmi namiesto nôh) a zoomorfných tvarov (lampa-kačica), gýčových krikľavých farieb a potlačí, ktoré imitovali drahé materiály ako mramor a žula alebo jednoduché javy z bežného života ako cestoviny, baktérie, špongia, kruhy, hadia koža, fľaky, sieť, trojuholníky, čiarky a iné „čmáranice“. Provokujúce nebolo len vizuálne prevedenie, ale aj materiál použitý na jej výrobu. Plastový laminát, ktorý bol dovtedy považovaný za synonymum zlého vkusu mestských periférii sa odrazu stal centrom pozornosti a dokonca v spojení s drahými materiálmi ako je mramor či striebro. Okrem laminátu boli použité aj iné syntetické materiály ako tvarované sklo, pozinkované plechy, celulóza, priemyselné farby, neónové trubice, farebné žiarovky, ale nezabudlo sa ani na prírodné materiály ako drevo a už spomínaný mramor. Pre niektorých bola táto nová kombinácia art decaBauhausupopartu stelesnením gýča a nevkusu; efemérneho módneho trendu, ktorý odíde tak rýchlo, ako prišiel. Pre iných to bol to nový, hravý ironický jazyk, ktorým sa dizajn oslobodil od zaužívaných pravidiel monotónneho modernizmu. Senzácia okolo fenoménu Memphis spôsobila, že sa stal jedným z hlavných katalyzátorov rebelských, farebných 80tych rokov minulého storočia. Najmä na druhej strane Atlantického oceánu sa jeho charakteristické, hravé potlače stali inšpiráciou pre mnohých dizajnérov, grafikov, ilustrátorov a dokonca aj filmových režisérov. Geometrické ale aj asymetrické vzory ako čiarky v tvare slíža vznášajúce sa na krikľavých farbách možno nájsť napríklad v logu MTV ako aj v rôznych reklamných kampaniach. Nábytok v štýle Memphis sa často objavoval v obchodných domoch, reštauráciách, ale aj vo filmoch ako Beetlejuice a americký sitcom Saved by The Bell. Aj keď sa Memphis vďaka svojmu silnému vizuálnemu aspektu dostal do povedomia ľudí, dvere do ich domácností zostali preňho zatvorené. Dôvodom bola jeho vysoká cena, nakoľko Memphis nikdy neprešiel do sériovej výroby. Vlastniť kúsok od Memphisu bolo vyhradené pre elitu, čo je možno vidieť aj v snímke Ruthless People, kde takto zariadená trendová domácnosť symbolizovala spoločenský status úspešných ľudí. Tento aspekt exkluzívnej produkcie, okrem svojej výrazovej inovatívnosti, pravdepodobne prispieval k jeho obľúbenosti medzi slávnymi ľudmi. Medzi jeho fanúšikov patril módny návrhár Karl Lagerfeld, ale aj spevák David Bowie.

 

Kolektív Memphis sa po svojej prvej úspešnej výstave zúčastnil na Salone del Mobile aj v nasledujúcich rokoch. Vytváranie nových kolekcií s participáciou ďalších zvučných dizajnérskych mien pokračovalo až do roku 1988, kedy bola predstavená posledná kolekcia  Luci/Lights. V tom istom roku sa skupina Memphis oficiálne rozpadá, pretože ako povedal sám Sottsass, už nebolo čo povedať. 

Výrobca však so značkou Memphis Milano (oficiálny názov od roku 1985) nechcel rozlúčiť. V roku 1989 vznikol nový projekt Meta Memphis ( z gréckeho metamorphe, premena) v ktorom hlavné slovo nemali dizajnéri, ale umelci ako Sol Le Witt, Alighiero Boetti, PierPaolo Calzolari, Sandro Chia, Joseph Kosuth, Mimmo Paladino a Michelangelo Pistoletto. Meta Memphis rozvil reflexiu o bývaní až do extrémnej roviny. Výsledkom boli hybridné, zdanlivo nepotrebné predmety, ktoré sú umeleckými dielami a zároveň bytovými doplnkami. V druhej polovici 90tych rokov značka prešla do rúk nového majiteľa, ktorý sa v boji o svoje miesto na trhu pustil do nového projektu s menom Post Design. Po odsúhlasení projektu Ettorom Sottsassom (ktorý pre preň navrhol aj logo), každoročne vznikajú kolekcie od rôznych autorov. Na začiatku to boli triezve diela napríklad od Johanny Grawunder, ale aj samotného Sottsassa, v posledných rokoch sa kolekcie pod hlavičkou Post Design vracajú k pôvodnej filozofii Memphisu. Ten v konečnom dôsledku zostáva komerčne najúspešnejšou kolekciou z tejto dielne, ktorá sa v posledných rokoch znovu „vracia do módy“. Znovuobjavenie Memphisu mladou generáciou, ktorú fascinuje jeho nadčasovosť a farebnosť, možno vidieť na mnohých instagramových profiloch tzv. mileniánov, posadnutých excentrickými 80tymi rokmi. Nábytok a bytové doplnky vyrobené pred štyridsiatimi rokmi sa stali zberateľskými kúskami pre fanúšikov tzv. New Vintage, ktorí sa za ne často nezdráhajú utratiť vysoké sumy.  Napríklad zbierka Davida Bowieho sa v aukčnom dome Sotheby´s v roku 2016 celkovo vydražila za sumu 1 387 000 britských libier (ak Vás zaujíma, čo sa stalo so zbierkou Karla Lagerfelda, tá bola u Sotheby´s vydražená ešte v roku 1991). Paradoxné je, že mnoho nových fanúšikov tohto kultúrneho fenoménu nevie, že jeho výroba sa nikdy neprerušila. Rozdiely medzi predmetmi vyrobenými pred pár desaťročiami a dnes sú len minimálne a každý kus má svoje výrobné číslo. Len u pár modelov sa rozhodlo, že budú limitovanou edíciou. Faktom však zostáva, že posolstvo Memphisu bolo nadšene prijaté novou generáciou umelcov akéhokoľvek typu a dnešná spoločnosť je pripravená tento „nevkus“ oceniť lepšie, než pred pár desaťročiami.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?