Pierre Cardin od nás odišiel do svojho vysnívaného vesmíru

Autor: Lucia Trusinová | 7.1.2021 o 15:56 | (upravené 9.1.2021 o 10:39) Karma článku: 4,05 | Prečítané:  680x

Na konci starého roka prišiel svet o jedného z posledných módnych velikánov 20. storočia. Meno Pierre Cardin je nám pravdepodobne známe, no jeho samotná tvorba už možno menej.

Keď som bola malá, na poličke v kúpeľni mala moja mama s týmto menom jeden belasý parfum. A potom som to meno, či vlastne značku, videla na kravatách, manžetových gombíkoch, ponožkách alebo dekoračných ťažítkach na písací stôl. Najviac ma však ohromili kožené bundy „od“ Pierra Cardina kývajúce sa na vešiakoch na bazáre v Istanbule. Toto všadeprítomné logo je výsledkom tzv. licenčného obchodu, ktorý sa tak trochu vymkol z rúk. Priekopníkom tohto systému, kedy si aj bežný smrteľník môže dovoliť pocit luxusu kúpou výrobku s dizajnérskym menom bez toho, aby sa dostal na mizinu, bol práve Pierre Cardin. Vlastne priekopníkom bol vo viacerých smeroch, ale poďme pekne po poriadku.

Jeden z najznámejších francúzskych návrhárov, držiteľom najvyšších francúzskych štátnych vyznamenaní, bol v skutočnosti Talian. Pietro Costante Cardin sa narodil 2. júla 1922 v Sant´Andrea v okrese benátskeho mestečka Treviso ako posledný z desiatich detí. Len tak mimochodom, v okolí tohto mesta majú sídla viaceré obľúbené módne značky, pretože textilný priemysel tu má dlhoročnú tradíciu. Pierovi rodičia však boli poľnohospodári, obchodníci s vínom, ktorí po prvej svetovej vojne prišli o majetok a preto sa rozhodli skúsiť šťastie vo Francúzsku. No vraví sa, že dôvodom na ich odchod bol nástup fašizmu, s ktorým Pierrov otec nesympatizoval. Rodina sa tak v roku 1924 presťahovala do francúzskeho priemyselného mesta Saint- Étienne, kde sa Pierre stal v štrnástich rokoch krajčírskym učňom. A to aj  napriek protestom otca, ktorý z neho chcel mať architekta. O rok na to ale vypukla druhá svetová vojna a Pierre sa presunul do Vichy, kde okrem šitia pôsobil ako dobrovoľník Červeného kríža.

Kto chcel niečo v módnom svete dosiahnuť, musel bezpodmienečne skúsiť šťastie v Paríži. A tak sa  tam v roku 1945 Pierre presťahoval. Zakrátko sa mu podarilo získať miesto u Jeanne Paquin, kde sa podieľal na výrobe masiek pre legendárny film Kráska a zviera režírovaný Jeanom Cocteauom. Neskôr pracoval u excentrickej Elsy Schiaparelli, vášnivej vyznávačky surrealizmu a nakoniec sa presunul ku zakladateľovi tzv. New Looku Christianovi Diorovi. Práve u Diora sa vypracoval na pozíciu vedúceho krajčíra. Ani tu sa však dlho nezdržal a v roku 1950 založil svoj vlastný módny dom. Na začiatku sa venoval najmä vytváraniu divadelných kostýmov. Tie boli také dobré, že na odporúčanie Diora sa mu v roku 1951 podarilo získať zákazku od excentrického španielskeho milionára Carlosa de Beisteguia, pre ktorého navrhol tridsať karnevalových kostýmov. De Beistegui ich potreboval pre maškarný bál, ktorý organizoval vo svojom benátskom sídle, Palazzo Labia. Le Bal oriental sa do dejín zapísal ako „párty storočia“ a odrazový mostík pre Cardinovu kariéru.

Tá sa neupriamila len na svet divadelný, ale aj na ten všedný, skutočný. Už počas prvých rokov jeho samostatného podnikania sa mu podarilo vybudovať klientelu nielen z umeleckej, ale aj „bežnej“ smotánky. V roku 1953 previedol svoju prvú dámsku kolekciu a následne sa stal členom združenia Chambre Syndicale de la Haute Couture, teda návrhárskej komory pre tzv. vysoké krajčírstvo, tak vzdialenú bežným smrteľníkom. Onedlho uzrel svetlo sveta jeho prvý prevratný model, tzv. la robe bulle, bublinové šaty stiahnuté v páse, rozšírené na bokoch a opäť stiahnuté v leme, vytvárajúci efekt nafúknutej sukne. Tieto „bubliny“ zdobili výklad jeho prvého parížskeho butiku Eve, pomenovaného podľa prvej  biblickej ženy, ku ktorému sa neskôr pridala aj pánska varianta Adam.

Cardin pri vytváraní nových kúskov hľadel do budúcnosti; nezaujímalo ho to, čo bolo. Bol presvedčený, že novej, progresívnej a uponáhľanej spoločnosti povojnového sveta sa potrebuje prispôsobiť aj móda. Preto sa rozhodol o riskantný krok, ktorý ho na istý čas stál členstvo v konzervatívnej Chambre Syndicale. V roku 1959 predstavil v spolupráci parížskym obchodným domom Printemps prvú kolekciu tzv. prêt-à-porter alebo „pripravené na nosenie,“ kedy sa jednotlivé modely vyrábajú v bežných konfekčných veľkostiach, dajú sa kúpiť za rozumnú cenu a nie sú personalizované pre konkrétneho zákazníka. Týmto krokom priblížil ilúziu luxusu pracujúcim masám.

Náš návrhár sa následne sústredil na pánsku módu. Aj tu sa mu podarila malá revolúcia, keď na pánskych oblekoch namiesto zapínania na gombíky použil zips. Odstránením klasického ľavého a pravého zapínania, ktoré slúžilo ako rozlišovací znak dámskych a pánskych odevov, vznikli tzv. unisex modely. Nadnesene možno povedať, že použitím zipsu bola zmazaná aj pomyselná čiara medzi pohlaviami. Okrem toho na pánskych sakách odstrihol aj golier a nohavice upravil do cigaretového strihu. Vytvoril tak oblek „cylinder“, ktorého fanúšikmi sa stali aj členovia skupiny Beatles, ktorí v ňom pózujú na svojich raných promo fotografiách.

Na začiatku 60. rokov sa podarilo niečo neskutočné: Sovietsky zväz do vesmíru úspešne vypustil prvú kozmickú loď pilotovanú človekom. Svet začal fantazírovať o kolonizácii okolitých planét. Cardin nebol výnimkou; jeho skice sa pohrávali s myšlienkou života budúcich generácii v kozmickom priestore. Ako by mohli chodiť oblečení muži a ženy, ktorí raz budú žiť na Mesiaci?

Fascinovaný technickým pokrokom a vývojom nových syntetických materiálov, začal Cardin vytvárať geometrický štýl budúcnosti. Prelomová bola jeho kolekcia Cosmocorps z roku 1964, ktorej súčasťou boli strečové unisexové overaly so zipsom, priliehavé krátke sukne s rázporkami, áčkové minišaty, netopierie rukávy, bublinové kabáty s veľkými gombíkmi, pánske vesty so širokými ramenami (tie  sa označujú ako predchodca širokých sák s vypchávkami populárnych v 80. rokoch) pestrých farieb. Na prvý pohľad sa môže zdať, že takéto oblečenie pôsobilo ťažkopádne. Ale naopak; Cardin bol výborný krajčír, ktorý kládol dôraz najmä na funkčnosť a precízne šitie, asymetrické strihy zase dávali vyniknúť siluete. K dokonalému vesmírnemu vzhľadu nesmeli chýbať ani doplnky ako šilty, masky, prilby s led podsvietením a okuliare z plexiskla alebo opasky, vysoké čižmy a rukavice z vinylu. Pierre Cardin sa tak stal jedným z  predstaviteľom tzv. Space Age: Vesmírneho veku, ktorý sa stal populárnym u mladej, revolučnej francúzskej generácie, ktorá sa chcela oslobodiť od spoločenských konvencií svojich rodičov. Okrem toho sa jeho unisexové modely stali symbolom boja proti patriarchálnej spoločnosti. 

Inovátorom bol aj pri výbere modeliek; v tých časoch platilo, že na prehliadkových mólach defilovali len biele manekýnky. Cardin však túto tendenciu rázne ukončil. Aj keď medzi jeho modelky-múzy, patrila francúzska klasická kráska  Maryse Gaspard, ktorá sa stala jeho celoživotným fetišom, neodolal ani kráse Orientu. Počas svojich ciest po Japonsku spoznal Hiroko Matsumoto, ktorú pozval do Paríža, aby preňho predvádzala. Z exotickej  Matsumoto sa zo dňa na deň stala celebrita, prvá japonská manekýnka v Paríži, ktorá kraľovala Cardinovým módnym kampaniam počas celých 60. rokov.

Pre tohto futuristického návrhára však látka nebola jediným výrazovým prostriedkom. V nasledujúcej dekáde sa s  nadšením vrhol aj na navrhovanie nábytku, bytových doplnkov a áut. Jeho vtedy už charakteristický minimalistický štýl založený na geometrických tvaroch  prepožičal podobu viacerým automobilovým modelom vyrábaným v Spojených štátoch. Farebným nábytkom a bytovými doplnkami, ktoré vyzerali ako zmenšené verzie jeho módnych kolekcií, si zariadil aj svoj Le Palais Bulles, Bublinový dom na Azúrovom pobreží. Túto obrovskú stavbu  navrhol spolu s francúzskym architektom maďarského pôvodu Antti Lovagom.

Pierre Cardin bol futuristom nielen v kreatívnom, ale aj obchodníckom smere. Na vrchole svojej kariéry, teda v polovici 60. rokov, sa pustil do tzv. licenčného systému, kedy sa jeho meno začalo objavovať na pánskych košeliach a kravatách vyrobených externou firmou. Čoskoro  však licencie začal udeľovať aj výrobcom sortimentu, ktorý s módou nemal nič spoločné. Meno Pierre Cardin sa tak objavilo na predmetoch od výmyslu sveta; od peňaženiek, opaskov, parfumov až po mydlá a zapaľovače, za ktorý poberal autorský honorár vo výške 5 až 12 percent. Ako prvému francúzskemu návrhárovi sa mu podarilo expandovať do Číny a Sovietskeho zväzu: jeho modely sa masovo vyrábali v tamojších továrňach a pod značkou Cardin sa predávali v miestnych butikoch. Prívalom obrovského množstva rozličného tovaru s týmto logom začalo meno Pierre Cardin strácať svoju  prestíž. Z pôvodného synonymu luxusu a inovatívnosti prešla v povedomí spoločnosti na úroveň nekvalitnej, lacnej značky. Veď koľkým z nás sa pri vyslovení tohto mena v mysli vybavia ponožky a dáždniky, prinajlepšom kožené bundy povaľujúce sa na lacných trhoviskách?  Stála mu takáto stratégia za to? Tento jeho údajne chybný krok bol považovaný za príčinu neúspešného predaja svojho impéria francúzskym miliardárom Bernardovi Arnaultovi a François-Henrimu Pinaultovi, odborníkom na luxus.

Návrhár si však možno hlavu nad tým až tak nelámal, dostatok finančných prostriedkov mu umožnilo sústrediť sa na iné projekty. Jedným z nich bola kúpa parížskeho divadla Théâtre des Ambassadeurs, ktoré premenil na Espace Pierre Cardin: nielen prehliadkové mólo, na ktorom manekýnky predvádzali jeho nové kolekcie, ale aj divadlo a kino spojené s reštauráciou a barom. Hovorí Vám niečo meno Maxim´s? Ak ste niekedy boli v Paríži, tak určite áno. Toto miesto, nachádzajúce sa v blízkosti Place de la Concorde je obľúbenou zastávkou turistov. V prvej polovici minulého storočia to bol najvychytenejší a najdrahší podnik na svete. Keď sa na začiatku 80. rokov pôvodní majitelia rozhodli reštauráciu predať, Cardin si túto príležitosť nenechal újsť a kúpil ju. Pod jeho vedením vzniklo neskôr na troch poschodiach budovy secesné múzeum a kabaret s repertoárom piesní zo začiatku 20. storočia. Pobočky tejto reštaurácie následne otvoril aj v New Yorku, Londýne a Pekingu. Maxim´s sa stal ďalšou Cardinovou silnou značkou. Šumivé vína, čokoláda, kozmetika alebo jedálenský servis  s týmto logom  sa okamžite stali obľúbenými suvenírmi z dovolenky v Paríži.

Ani s pribúdajúcimi rokmi návrhár nespomalil svoje pracovné tempo. Keď svoju maison odkázal prasynovcovi Rodrigovi Basilicati Cardinovi, ktorého starý otec bol Pierrov starší brat,  nestiahol sa do ústrania, ale naďalej pokračoval vo svojej tvorivej práci.  Každý deň navštevoval svoj ateliér na rue du Faubourg Saint-Honoré v Paríži, kde kontroloval prácu krajčírok pri vytváraní novej kolekcie, zúčastňoval sa na vernisážach jeho retrospektívnych výstav, venoval sa dizajnu a architektonickým projektom.

V posledných rokoch trávil veľa času aj vo svojom benátskom sídle, prepychovom paláci Bragadin. Pravdepodobne ho sem ťahala nostalgia; veď neďaleko odtiaľto sa narodil a tu v lagúne sa začala aj jeho kariéra slávneho návrhára. Jeho posledný projekt bol dožiť sa svojich 100. narodenín. To mu už bohužiaľ nevyšlo. Hádam sa ale jeho nástupcovi Rodrigovi podarí, aby verejnosť znovu objavila jeho pôvodnú tvorbu, ktorá ho zaradila medzi velikánov módy 20. storočia. Veď k nim meno Pierre Cardin nepochybne patrí.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Alexeja Fulmeka

28 rokov v SME: Dôležitosť tradičných médií je čoraz evidentnejšia

Denník SME má 28 rokov.

Polícia pokutu päťsto eur za cestu po drevo na kúrenie obhajuje

Výber pokút nie je prioritou polície, tvrdia policajti.


Už ste čítali?